Keď Ewald Murrer (nar. 1964) prišiel niekedy koncom roku 1990 do redakcie Iniciál, časopisu pre "nezavedenú literatúru", priniesol so sebou takmer učebnicový obraz mladého literáta. V prvej polovici deväťdesiatych rokov tiež vzniklo jadro jeho doterajšej tvorby. Z nej predovšetkým Zápisník pána Pinkeho rozhodne stojí za vyhľadanie v regáloch knižníc. Po zániku časopisu ho životné peripetie vrhli do sfér komerčnejších, z ktorých sa len občas k literatúre vracal. Jeho nová zbierka sa mi ale nejaví len ako návrat príležitostný. Murrer zreteľne našiel svoju parketu v básňach s epickým nábehom, v rozprávaní lyrizovane skicovaných príbehov. Jeho dlhé, ale aj krátke básne sú akýmisi situačnými scenármi: lyrický subjekt tieto situácie "len" vidí a počuje a svojou dikciou ich destiluje do významov univerzálnych. Silné prítomnosťou "je" si hovorí o čitateľovom spočinutí a hľadaní: ako a čo bolo, ako a čo bude.