Kniha Evy Kantorkovej nemožno rozhodne zaradiť medzi prvoplánové prózy, ktoré dnes tak často nachádzame na kníhkupeckých pultoch.
Dva súbežne rozprávané retrospektívne príbehy s niektorými autobiografickými prvkami prepája v treťom pláne reálny dialóg medzi hlavnými protagonistami, ktorý dotvára hlavný námet románu: hľadanie príčin a dôsledkov inakosti v podobe etnickej i všeobecne ľudskej.
Autorka čitateľom ponúka nevšednú príležitosť nahliadnuť do svojho myšlienkového sveta, osobných názorov i do predtým tak často úzkostlivo skrývanej citlivej duše. Nezabudnuteľná, a pre tvorbu Evy Kantorkovej úplne samozrejmá, je aj jazyková virtuozita a štylistická vycibrenosť celého diela.