Mladý psychiater doktor Real preváža päticu bláznov z nemenovaného mesta v provincii Santa Fe do Buenos Aires, aby ich umiestnil do prvej psychiatrickej liečebne na latinskoamerickom kontinente, ktorej zakladateľom a riaditeľom nie je nikto iný ako slovutný doktor Weiss, jeho duchovný radca a oddaný priateľ. Zdanlivo nekonečná cesta pustou nížinou, počas ktorej mladého psychiatra sprevádzajú aj vojaci, stopári a prostitútky, je plná strastiplných príhod a nečakaných nástrah. Jeden z bláznov zažíva mystické vytrhnutie, druhý zase zviera v päste celý svet, v jedinej vete tretieho sa skrýva zmysel univerza, ďalší sa zase dokáže vcítiť do zvierat. Je možné stanoviť hranicu medzi rozumom a šialenstvom? Alebo snáď oba pojmy splývajú? Neutvárajú snáď dejiny, tú veľkú ilúziu, len bytosti postihnuté šialenstvom? Je oprávnené si myslieť, že sme dokonalejší a že toho vieme o svete viac ako kôň či kolibrík? Juan José Saer zostáva aj v tomto románe verný svojej tvorivej vízii a sústredí tu základné stavebné kamene svojej tvorby: úvahy o čase a priestore, o možnosti zobrazenia skutočnosti ao nevierohodnosti nástrojov – rozum, zmysly a pamäť –, ktorými zdanlivo postihujeme skutočnosť.
Namiesto doslova rozhovor so Saerom.
V čase, keď je predzvesť zlatého veku popieraná nekonečným sledom katastrof, nezávisí jeho príchod na ozbrojenej vôli hrdinov, ale na úsmeve, ktorým dieťa obdarí svoju matku, ktorá ich deväť ťažkých mesiacov nosila vo svojom lone.