Štilerov lyrický hlas sa motá na pomedzí dobra a zla, vysokého a nízkeho, pekla a raja, neba a zeme. Nie je potrebné poznať dôvody, je nutná iba podmienka prítomnosti a úprimnosti, nech je čakaná alebo nečakaná, láskavá alebo bolestivá, a predovšetkým vernosť svojej láske, nech to znamená čokoľvek, nech to je ktokoľvek. Sú to básne veľkých slov, po ktorých nie je sucho v ústach, pretože si uvedomujú svoju moc nad vyjadrovaným, ale aj svoju podradenosť voči vyjadrovanému. A jadro Štilerovej poézie je až za týmto bojom, bokom toho, čo chceme. Na konci totiž pred sebou jednoducho staneme a zostane nám spolu len mlčať. Poézie sú stále len slová. Treba to vedieť povedať telom. Mlčať až do vyzlieknutia.