V trojici Pechových nových próz vystupujú antihrdinovia, pre ktorých sa život stáva neprehľadným labyrintom, a tak sa ním buď nechajú vláčiť zo dňa na deň, od jedného náhleho vznetu k druhému, ako pubertálna protagonistka dvojdielnej novely Simona a zemiakový princ, alebo sa uzatvárajú často bizarných simulakrov, čo platí nielen pre hlavnú mužskú postavu spomínanej prózy, psychicky narušeného Danečka, ale aj pre rozprávačov z textov Ohromne vtipné videá av tesnej blízkosti. Strata perspektív, rozpad vzťahov, strach zo života a nevera v zmysel osobnej angažovanosti v ňom az toho plynúcej vnútornej emigrácie na privátne ostrovy, ktoré však na rozdiel od toho Robinsonova s bohatou vegetáciou, ponúkajú skôr len skalu a hŕstku buriny... to sú stručne povedané elementárne stigmy poznamenávajúce každého z nich.
Prózy Miroslava Pecha sú dynamické a jazykovo úsporné. Charakteristická je pre nich aj nevtieravá, spontánna irónia, prípadne sebairónia, ktorá ich posúva do nadčasovejších dimenzií.