Vojtech Nemec sa s rozpustilosťou, ktorá sa v tejto časti sveta veľmi nenosí, rozhodol trochu pozrieť na atómovú štruktúru písanej reči. Píše svoj Príbeh, aj keď vie, že by z neho od učiteľov slovenského jazyka dostal nedostatočnú. Provokuje. Čeština je však dostatočne silná, aby taký atak nielen uniesla, ale aby si ho užila. Skúšať a pokúšať, to je predsa hlavná úloha prozaika, nie len štekliť pod bradou... Na rozdiel od väčšiny zavedených autorov, ktorí vedome stroskotávajú na slovách, vetách a odsekoch, púšťa s radosťou českej literatúre žilou. Literárni kritici a čitatelia tvrdia, že všetko už predsa bolo napísané a autor sa nemá čo poddávať textu, nemá čo potláčať jeho logiku. Má byť len štukatérom, obyčajným tapetárom, pretože knihy sa píšu pre druhých. Spoločenská dopyt na základe spoločenskej dohody, žiadne experimenty. Všetko iba trochu prerámovať, preformulovať, reinterpretovať. Všetkému treba riadne rozumieť, a hlavne sa neunavovať veľmi veľkým premýšľaním. Lenže zas a znova sa objavujú texty ako Opus pictum...