Na stránkach spomienok sa striedajú príbehy z rôznych čias môjho života. Sú z doby učeníckej, potom z čias vandrovníckych. Niektoré zachytávajú dobu zrenia. Všetky stránky však prestupuje dych staroby, vanutia ducha. Premýšľam o záverečnej časti životného príbehu, ktorý je obklopený radosťou aj bolesťou, zápolením o dobro v tom podivne zložitom svete. Do prieplavov medzi ostrovmi spomienok sa už bojím zachádzať, sú neprehľadné, asi by som v nich blúdil a utopil. Veď aj tie ostrovčeky sú plné naplavenín a civilizačnej špiny, odpadu zbytočností sprevádzajúcich ľudské životy. Stále mám pocit, že často plníme zásuvky a skrine, pretože nevieme zaplniť prázdnotu vlastného bytia. Preto si neodpustím volanie po dôvere vo všadeprítomnosť božiu, ktorá je vo vnútri človeka a je tým pôsobivejšia, čím viac v nej veríme.