Básne Jiřího Brůny sú písané voľným veršom a ticho vypovedajú o nás a našom svete.
Premýšľame a domýšľame súvislosti. Zastavujeme sa a zjeme.
Verše nás ukolísajú aj burcujú, ale napriek krásnym slovám i zaujímavým metaforom nedohliadneme vždy tajomstvo básnikovho posolstva.
Jednotlivé strofy nás unášajú do známych končín domova, lásky a prírody.
Autor však v Ozvene oslavuje predovšetkým ženu.
Ženu v mnohých podobách, ženu v mnohých roliach.
Jej nehu a jej tajomnosť. Neuchopiteľnosť.
Básnik je v čase stále viac týmito prejavmi ženstva prekvapený a zasiahnutý.
S jeho typickou plachosťou, snáď aj bojazlivosťou, ale aj mužskou zvedavosťou, chodí medzi nami a pozoruje nás.
A svoje pocity z pôsobenia týchto neviditeľných síl nám odovzdáva písomne.