Michal Bystrov sa muzikou v spojení s poéziou a históriou zaoberá dlhodobo. Svojim variáciám na texty starých afroamerických bluesmanov dal podobu netradičnej básnickej zbierky, v ktorej sa voľne inšpiroval štýlom aj obsahom viac ako tristo legendárnych nahrávok. Verše plné humoru, tmy a rozpustilej hudobnosti ho okľukou doviedli k samej podstate tých dávnych príbehov. Tým, že sa držal vlastnej poetiky, priblížil sa duchu predvojnového blues viac, než keby sa pokúšal o vernú kópiu. Mnoho rokov po vydaní kultových publikácií Ľubomíra Dorůžku a Jozefa Škvoreckého, na ktoré táto knižka nadväzuje, tak v slovenskom jazyku znovu ožíva svet polnočných križovatiek, zariekavačov, kúzelných vačkov, prvých gramofónov, posledných vlakov, opustených nádraží, opustených nádraží , džokejov a dostihových koní, veľkých čiernych hadov, falošných hráčov, väzenských fariem, elektrických kresiel, pašovanej whisky, povodní, fujavice a iných nadelení. Súdny deň za dverami: blázni sa radujú, hriešnici kážu a satanáš si poskočil. „Hľadám, kadiaľ chodím, všetkých sa pýtam, čo je ľudská duša, kde sa schováva,“ vrčí Blind Willie Johnson. „Nikdy som nemal blues, blues vždy malo ma,“ tvrdí Brownie McGhee. „Blues je prejavom nášho storočia, ako je horúčka prejavom choroby,“ píše Václav Hrabě. „Blues je strom, z ktorého všetci visíme,“ hriema Tom Waits. A Michal Bystrov dodáva: „Blues je všetko, čo ťa trápi, blues je zima, ľad a mráz. Blues je nepopísaný papier, blues je nečas, blues je čas.“