Niekoľko rokov sme si teraz museli počkať na ďalšie v rade a zároveň teda najnovšie pokračovanie dnes už preslávenej série citlivo „Zobraných spisov“ doktora Ľudovíta Součka, významného autora českej sci-fi literatúry 20. storočia, vydávanej od roku 2007. Spomínaný súbor dopĺňa teraz nakladateľ Akcent o trojici kľúčových poviedok z autorovho najplodnejšieho obdobia (1968-1972), navyše teda o texty ovplyvnené zjavne aj istým voľnomyšlienkárstvom z dôb, kým do Československa vtrhli okupačné sovietske tanky a než sa mnohé zmenilo. Poviedka „Pevnosť bielych mravcov“ vyšla prvýkrát knižne roku 1971, a to spoločne so svojráznym príbehom „Diablov prsteň“, veľmi milou, humornou a hlavne „hovoriacou“ novelkou s výbornými dialógmi (však má tiež základ v úspešnej Součkovej divadelnej sci- Záhada s M“ z roku 1970), psychologicky citlivú a navyše s patričným etickým presahom v záverečnom posolstve čitatelia. Oba tieto príbehy sú vystavané na pevných sci-fi základoch, hoci dobový reál je tu tradične súčkovsky všeobjímajúc mätúci. Isteže v zmysle navodenia „rýdzej“ autentickosti. Prazvláštnu poviedku „Železo prichádza z hviezd“ Souček nikdy nedokončil, snáď aj preto, že obsahuje toľko autentických prvkov – poťažmo zážitkov?! Prvýkrát vyšla až posmrtne roku 1983, a to v rovnomennom českom sci-fistickom zborníku. Autor ju pritom napísal už roku 1969... Ale potom sa „čosi“ (?!) stalo a On toto svoje nesporne „životne“ kľúčové dielko nedokončil. Hoci ale nemá koniec, absurdne práve posledné vety onoho torza, tvorí jeden z najpoetickejších záverov, ktoré kde u Ľudovíta Součka nájdeme; akúsi spojnicu s neznámom autorovho potenciálneho zámeru, rovnako ako naznačené tajomné Existencia Odinakiaľ, kedy Majster končí svoj text slovami: „...A potom v jedinom zlomku okamihu svet okolo nich zmizol a zmenil sa v čosi nepochopiteľného a neopísateľného inak ako fyzikálne pojmy, k ktorým sa pozemská veda ešte nedopracovala...“ (Mimochodom: autorsky tu predikuje neskôr celosvetovo slávnu „Hviezdnu bránu“!) „...Nebolo nič. Len dve iskry vedomia, ktoré putovali neskonale ďalekou cestou, ktorú nemožno vykresliť...“. LYK