Máloktorý zo súčasných poľských básnikov sa teší u čitateľov i odbornej kritiky tak svornému a priaznivému prijatiu ako Eugeniusz Tkaczyszyn-Dycki. Pritom takmer všetci komentátori sa zhodujú na tom, že básnikove dielo prakticky nemá cézúry, že sa len veľmi málo vyvíja, ako by autor neustále pokračoval v písaní jediného básnického pásma. Básne sú v drvivej väčšine prípadov členené do štvorveršových strof a spravidla označené iba rímskymi číslami (titulmi len zriedka), prelínajú nimi témy smrti a smrteľnosti, púte a pocitu bezprizornosti, motívy choroby (predovšetkým schizofrénie), viery a jej krízy, viery a jej krízy, . Pre zvláštne spojenie silnej autobiografickosti a všadeprítomného pocitu nepatričnosti a nezaraditeľnosti sa v poľskom prostredí vžil termín „alienácie“. Postihuje nielen uvedené tematické okruhy, ale aj odcudzenie v širšom zmysle, teda kultúrne i jazykové (kontaminácia slovnej zásoby i vetoslovia barokovej poľštiny na jednej strane a dnešnej, často hovorovej a vulgárnej vrstvy jazyka na strane druhej).