Ten, kto píše, prechádza po povraze, ktorého oba konce zviera ničota. Tieto maximá charakterizuje autorské gesto, ktoré Miroslav Olšovský rozvíja vo svojej novej knihe. Je to zvláštny, hraničný počin na pomedzí prózy, poézie i konceptuálneho písania. Kniha je venovaná Prahe, ale nejedná sa o miestopis alebo nostalgickú spomienku. Praha Olšovskému vstúpila do žíl aj nervových vlákien a vo vnútri tejto obehovej sústavy sa premenila na zázračné miesto, ktoré človeka osvieti.