V texte Plejád, z ktorých autor "vyrval chrbticu deja", ako hovoril jeden kritik, nie je zápletka to hlavné. Ide tu o prehliadanie hraníc vnímania, na hony však vzdialené jalovému eskapizmu či obyčajnému povrchnému snílkovstvu básnika-idealistu. Smeruje sa od javovej banality dnešných dní späť k mikrokozmu nevedomých procesov, na ktoré sme pre samotnú praktickosť, úžitkovosť či lacnú predajnosť zabudli, kedy sme sa stali pokryteckými tieňmi seba samých, a tým nenávratne neslobodnými. Text mnohovrstevným básnickým jazykom introspektívne reflektuje našu hedonistickú prítomnosť a neexistenciu budúcnosti, v prúde vedomia sleduje zapletenosť našich myšlienkových postupov ako pokrútené korene lesného porastu.

Prečo ma ale nebo tak fascinuje, prečo človek vždy hľadí do oblakov pokrytého modrého poklopu všetkého jemu známeho a cíti isté pnutie?