Dörte Hansenová pôsobivo rozpráva o zániku vidieckeho života v severonemeckom Frísku, o stratách, lúčení a novom začiatku. Štyridsaťsedemročný Ingwer Feddersen sa vracia do svojej rodnej dediny. Musí tu ešte porovnať účty. Babička Ella pomaly prichádza o rozum a starý otec Sönke sa odmieta vzdať rodinného hostinca, ktorý už má rovnako ako celá dedina najlepšie roky za sebou. Jediné, čo sa z minulosti zachovalo, je miestny zvyk úzkostlivo dodržiavať obedňajšiu hodinu, ktorá však zároveň symbolizuje poslednú hodinu. Kedy vlastne začal vidiek upadať? V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď po pozemkových úpravách zmizli najprv remízky a potom sa stratili aj vtáky? Keď sa veľké statky rozrástli, zatiaľ čo tie malé zanikli? Keď Ingwer odišiel študovať do Kielu a opustil starí rodičia aj ich hostinec?