Spomienková próza Portréty v ostnatom drôte vyšla až po jeho smrti v roku 1984 v Paríži. Jeho svedectvo z brežnevovských lágrov je básnikovým variantom Dostojevského Zápiskov z Mŕtveho domu a farbisto v nich líči život v pracovnom tábore v Ťumenskej oblasti na Sibíri. Tomuto líčeniu predchádzajú udalosti odohrávajúce sa predtým – účasť na demonštrácii, vyšetrovacia väzba a eskorta v nákladných vagónoch do lágra.
Deloneho spomienky nie sú iba sledom farbistých portrétov jeho spoluväzňov, v ktorých sa mu podarilo živo vykresliť charaktery, mravy a vzťahy medzi väzňami a výstižne vyjadriť samotnú ťaživú atmosféru života v lágri. Autor medzi riadkami podáva rozbor stratégie policajného štátu pri prenasledovaní svojich neposlušných občanov. Portréty v ostnatom drôte sú záznamom každodenného ťažkého a zároveň v podaní Deloneho nezabudnuteľného zvnútra nazeraného väzenského života. Dôvody, pre ktoré sa ľudia ocitli v tábore boli rozmanité - jeden za desaťnásobnú vraždu, druhý za prejdenie kolchozného prasaťa - rovnako ako charaktery a morálka väzňov, z ktorých niektorí si aj v neľudských podmienkach dokázali udržať vlastnú dôstojnosť, zatiaľ čo iní pre vidinu väčšieho skrátenie trestu boli ochotní poslať svojich spoluväzňov na smrť.
Zápisky sú preložené väzenskými veršmi, vrátane tých, ktoré písal na zákazku spoluväzňov pre ich dievčatá a manželky. Všetko je rozprávané ľahko, živým jazykom, ktorý nechýba väzenský slang, vulgarity, ale aj vycibrený štýl, v ktorom sa nezaprie duše básnika. Kniha je doplnená o archívne dokumenty týkajúce sa demonštrácie 25. augusta 1968 na Červenom námestí a následného súdu s jej účastníkmi a tiež o fotografickú prílohu zo života Vadima Deloneho.