Jedna z tých starých a častým používaním už značne umolousaných definícií hovorí, že priateľ je človek, ktorý o nás všetko vie a napriek tomu nás má rád. Ak je to pravda, potom by sa básnik Peter Pustoryj dal označiť za priateľa sveta. Je dostatočne poučený o jeho absurdite a krutosti, o tom, ako si nás život vodieva na špagátku a že ciele našich ciest je niekedy lepšie nepoznať – zostáva však okúzleným pútnikom po olomouckých uliciach aj ďalekej cudzine a zberateľom rázovitých hovorov ľudí či fotografických momentiek. Intelektuálna irónia jeho textov sa nezvrháva v cynické rozumárstvo, pretože autor dobre vie, že je sám v tomto panoptiku jedným z aktérov.