Zbierka Pozdĺž Pyrifleghetónu je v rámci autorových predošlých zbierok ďalším krokom k tvarovej a významovej vybrúsenosti jeho poetiky, ktorá sa stále viac koncentruje, akoby stáča sama do seba. Predovšetkým sa ale vracia k prvotnému poznaniu skutočnosti, ktorá je iba priezorom k znepokojujúcemu poznaniu - zaklínanému skrze úsporné, až mlčanlivé texty, v ktorých sa skeptický básnikov postoj zrkadlí v zauzlenom, miestami až dokonca nepriedušnom výraze. Básníkova poézia sa nepochybne necháva inšpirovať prvým slovom, „modrou“ romantickou školou a blakeovským mysticizmom, ale čerpá aj z antickej, židovskej či perzskej mytológie a stredovekej symboliky alchymistov. Jeho tvorba tiež odráža tradíciu básnických nálad fin de siecle, aristokraticky vznešenú a artificiálnu dekadenciu alebo poéziu prekliatych básnikov. Gustav Erhart dokáže koncentrovať významové napätie svojich osobitých šifier až na dreň vyjadrenia, ktoré sa v jeho poézii stáva úsporným, ale zložitým obrazom zmyslu, a práve preto si tento "čarodejník slova" zaslúži mimoriadnu pozornosť.