Majiteľ nonstop baru Úver odcestoval kdesi v čiernej Afrike požiada jedného svojho štamgasta, alkoholika na konci síl, Prasknutého Pohára, bývalého učiteľa, milovníka francúzštiny a kníh, ktorého zo školy vyhodili pre nezvládateľný alkoholizmus, aby spísal čosi ako kroniku jeho podniku. Prasknutý pohár dnes trávi všetok čas v bare, pije a pozoruje ostatných hostí, je teda pre túto úlohu nutne tým najpovolanejším. Hneď od prvých riadkov sa s ním ponoríme do krutých a pitoreskných osudov jeho spolustolovníkov. Prevažne sú to poľutovaniahodné trosky, zmožené životom a alkoholom. Stretneme sa napríklad s mužom oblečeným v papierových plienkach, prenasledovaným muchami, ktorého nechala uväzniť vlastná manželka, aby sa ho zbavila. Vo väzení sa stal obeťou mnohonásobných znásilnení. Ďalšieho muža nechala, ako psychiatrický prípad, repatriovať z Francúzska, kde si vydobyl solídne spoločenské postavenie, aj manželka, biela Francúzska, späť do Konga, pretože chcela žiť s jeho synom z predchádzajúceho vzťahu. Za epizódami zároveň na smiech aj na plač čitateľ objavuje spisovateľovu rodnú krajinu so všetkou krásou a krutosťou, s nádhernou prírodou aj s diktátormi, so špinavými a temnými zákutiami, ale predovšetkým s nesmiernym bohatstvom tradícií a kultúry čiernej Afriky. Počas čítania nás Alain Mabanckou zasypáva alúziami a intertextovými odkazmi na literárne diela, poväčšinou práve vzídených z pera afrických spisovateľov. Je to skutočná oslava lásky na čítanie, je to skutočná oslava čierneho kontinentu. Kniha je tiež pozoruhodná po formálnej stránke. Prasknutý Pohárik na nás svoju výpoveď chrlí jedným dychom, jedinou interpunkciou sú mu čiarky a úvodzovky. Českému čitateľovi to určite pripomenie texty Bohumila Hrabala. Africký pábiteľ Pohárik je teda tým najlepším príkladom toho, že literatúra, prípadne umenie, je univerzálna, rovnako ako sú univerzálne ľudské emócie a myšlienky.