K autorovým šesťdesiatinám (10. 11. 2003) prichádza vydavateľstvo Akropolis s Grušovými prvými piatimi básnickými zbierkami, ktoré prakticky nie sú k dispozícii. Ide o tri zbierky, vydané v Čechách ešte pred autorovým odchodom do zahraničia, ao dve zbierky nepublikované. Právo útrpné (ktoré je tu uverejnené vôbec po prvýkrát) autor odovzdal v roku 1964 do nakladateľstva Mladá fronta, odkiaľ si zbierku po trištvrte roku „vyžiadal späť, zdrvený polemikou, ktorá sa strhla okolo môjho pôsobenia v časopise Tvár, trestnom stí neurvalosťami oficialít a tiež mlčaním mnohých priateľov" . Modlitbu k Janinke autor napísal v 70. rokoch, keď však už bol doma zbavený publikačných možností. Grušova prvá publikovaná zbierka (Torna, 1962) programovo usilovala o zachytenie kryštalického, imaginatívneho "života v nás", charakterizuje ju však aj zmysel pre detské poetično. Neskôr v Grušovej poézii prevážila reflexívna lyrická bilancia generačného údelu, ktorá neskôr vyústila až v sarkastickú filozofiu umenia, v odmietaní konvenčného myslenia a vo fundamentálny príklon k existenciálnej problematike moderného človeka (Svetlá lehota, 1964). Po knižke, ovplyvnenej oi aj surrealizmom (Cvičenie mučenia, 1969), uverejnil Jiří Gruša (už v samizdate) zbierku Modlitba k Janinke (1974), deziluzívnu básnickú skladbu o traumatickej atmosfére 70. rokov. Sprievodná štúdia Vladimíra Karfíka postihuje Grušovo miesto v kontexte českej poézie 60. a 70. rokov a špecifiku jeho básnického výrazu.