V románe-labyrinte presláveného autora sa príbeh s detektívnou zápletkou prelína s literatúrou faktu. Vo svojom byte v nevábnej parížskej štvrti sa v marci 1897 prebúdza starší muž a snaží sa spomenúť, kto vlastne je. Metódou doktora Freuda, s ktorým párkrát pojedol, si začína vybavovať vlastnú minulosť talianskeho a neskôr francúzskeho policajného konfidenta, autora fiktívneho konšpiračného plánu, ktorý potom v rukách iných začal žiť vlastným životom. Takmer všetky postavy (napr. Alexandre Dumas) sú historické, nemenej skutočný je aj hrdinom spísaný pamflet.

Román Pražský cintorín vyniesol v auguste 2011 aj talianskemu spisovateľovi prestížnu Paveseho cenu.

Vizuálna videochutnávka .

List Umberta Eca čitateľom:

Devätnáste storočie prekypovalo mnohými tajomnými a strašnými udalosťami: nevyriešená a záhadná smrť Ippolita Nieva, Protokoly sionských mudrcov, notoricky známy podvrh, ktorý neskôr inšpiroval Hitlera na rozpútanie holokaustu, Dreyfusova aféra, početné intrigy za účasti tajných služieb. ako ostatné udalosti, ktorých pravdivosť nebola nikdy preukázaná, ale ktoré poskytli bohatý materiál pre 150 rokov staré fejtóny. Kniha Pražský cintorín je príbeh, v ktorom všetky postavy - s výnimkou tej hlavnej - skutočne existovali, vrátane hrdinova pradedo, autora záhadného listu Abbému Barruelovi, ktorý odštartoval vlnu moderného antisemitizmu. Jediná fiktívna postava novely (ktorá však pripomína mnoho skutočných ľudí, dokonca tých dnešných) sa stáva autorom rozličných výmyslov a sprisahania, a to všetko na pozadí výnimočného coups de théatre, podzemných stok plných mŕtvol, lodí, ktoré explodujú v oblasti soptiaceho vulkánu, na smrť, notárov s falošnými fúzmi, hysterických satanistiek, čiernych omší a podobne. Rovnako ako starobylé fejtóny aj Pražský cintorín je ilustrovaný. Ilustrácie sú navyše dobové, takže v niektorých čitateľov môžu vzbudzovať pocity nostalgie a náhlej túžby po starých knihách svojej mladosti. Očakávam však aj ďalšie dva druhy čitateľov. Tí prví nemajú ani zdanie, že všetky tieto veci sa v skutočnosti stali, nevedia nič o literatúre devätnásteho storočia, a sú preto tými, ktorí berú vážne dokonca Dana Browna. Tí, so sadistickým potešením, ocenia dej knihy ako znášku perverzných výmyslov, vrátane hlavnej postavy, ktorú som sa snažil vytvoriť ako najcynickejšieho a najnepríjemnejšieho hrdinu v histórii literatúry. Posledná skupina čitateľov vie, alebo prinajmenšom cíti, že veci, ktoré líčim, sa skutočne stali. Tento čitateľ možno ucíti, ako sa mu zľahka potí čelo, bude sa úzkostlivo obzerať za seba, zhasne všetky svetlá v byte a pojme podozrenie, že všetky tie veci sa môžu stať znova, alebo že sa dokonca dejú práve teraz. A bude si myslieť to, čo by som rád, aby si myslel: "Sú medzi nami..."
Umberto Eco