Postangažovaná poézia v podaní Martina Trdlu nie je len nejakým označením či floskuľou, ale presným pomenovaním, správou o stave územia, kedy sa snaží, a to veľmi šikovne, básnicky uchopiť podivnosť, ktorú žijeme, kedy sme, ako píše autor, korunnými svedkami 21. storočia . Je to ponorný opis nášho českého domáceho šťastia, ktorému tak niekedy, a ochotne, programovo a plagátovo hovoríme život. Básnik mnohokrát vykonáva dôsledné básnické rešerše udalostí, inokedy hľadá nevšedný prímer, ako to všetko pomenovať, a niekedy je to len obyčajný škľab a údiv, že je čosi ešte možné, že už možno nezostáva nič iné.
Jeho texty musíme čítať ako veľkú iróniu, ale často dosť horkú, a niekedy zas veľmi úsmevnú. Je to ale najviac horký úsmev, kedy nakoniec zoznáme, že aj tá najväčšia irónia sa už vlastne stala alebo ju práve zažívame. Ale dosť možno že je život len ďalší nepodarený marketingový produkt, alebo zákazka, čo bohužiaľ nevyšla či nedorazila? Ktovie.