Ďalší román autora úspešnej autobiografickej knihy "Húština" a predsedu Asociácie spisovateľov zachytáva príbeh muža stredného veku, odohrávajúci sa v deväťstoročných rokoch, na konci druhého tisícročia.
Tento muž definitívne opúšťa brehy mladosti, stráca svoju imagináciu, vstupuje do prúdu...
Druhý breh však zatiaľ nemožno dohliadnuť.
Tkanivo rakovinových nádorov sa vraj v mnohom podobá tkanivu embrya.
Už som si dlho nekúpil ten čierny, falošný kaviár. Len tak... Keď nemecký wehrmacht okupoval v roku 1939 Prahu, prvé české slovo, ktoré sa naučili Nemci, bolo: Šľahačka. V päťdesiatych rokoch podával jeden náš český lekár LSD v šľahačke, dával to priateľom, známym umelcom aj normálnym ľuďom. Vincent Makovský aj ostatní výtvarníci produkovali v tom medzistave prakticky stále rovnaké, pre seba typické kresby, iba to bolo o trochu farebnejšie. Najväčšie prekvapenie nastalo pri výtvoroch ľudí, ktorí s umením nemali nikdy nič spoločné.

Stvorili diela oslnivej krásy, originálne portréty a abstraktné obrazy plné imaginácie. Po niekoľkých hodinách ich prezrenie opustilo... Občas sa sedenie nepodarilo. Vyplavilo sa niečo z podvedomia, zasutá, zapuzdrená spomienka, teraz sa v plnej sile sprítomnila a jej latentná energia presiakla všetko okolo. Zdivočelé, zdedené formácie... Jeden človek takto takmer zošalel.
Mal pocit, že ho prenasleduje, že ho na živote ohrozuje kuchynská stolička.
V detstve som mal bábkové divadielko. Najradšej som mal Smrť a Gašpárka. Jedného dňa som to nevydržal a prehodil som im hlavičky.