Autobiograficky ladená poviedka Púť do východnej Zeme býva mnohými literárnymi historikmi považovaná za prológ Hry so sklenenými perlami. Hessa ju začal písať v roku 1930, v čase, keď veľké nádeje na lepšie duchovné usporiadanie spoločnosti po prvej svetovej vojne pomaly brali za svoje. Poviedka reflektovala autorov pocit osamenia a zmaru i rozchod s priateľom a duchovným učiteľom Gustavom Gräserom považovaným za "Gándhího Západu". Ústredným motívom je hľadanie ideálu, potreba mravnej zrelosti a podriadenie života jednotlivca nadosobnému celku. Rozprávač, bývalý hudobník HH, prežíva osobnú krízu. V prázdnote života bez zmyslu spomína na dobu, keď sa ako člen tajného Bratstva vydal na Východ, v ústrety svetlu a zázraku. Ich spoločná púť bola cestou priestorom i časom, na hrane sna a skutočnosti. Pôsobivý, poetický štýl, umné prepletanie motívov a postáv reálnych i literárnych robí z poviedky mimoriadny klenot.