Až raz budeme na automatické odpovede v neprítomnosti spomínať ako na najkrehkejšie vety, ktoré nás dokázali rozplakať, možno si niekto spomenie na kvetnatého rozprávača Lipára, ktorý sa túlal ulicami a budovami a spieval o láske a prírode. Používal dokonca dezodorant (zbieral ich), pretože sa raz dvakrát do roka skutočne potil, a to, čomu hovoril „odstup“ (toto slovo mával v obľube), sa podobalo bozku. Napriek tomu jeho súčasníkom tie piesne pripadali chladné, ironické a samé varovanie. Nasledovníci ich budú považovať za zmyselné, očarené a teskné. A on sám? Už teraz sa vie iba to, že kedysi túžil experimentovať a že sa nemal rád.