A keď jahody opäť dozrievali, chystali sa u Lorencov na svadbu. Anička si nevybrala nikoho z mnohých ženíchov, vyvolila si toho, ku ktorému sa jej srdce nevedomky klonilo už skôr, a Štefan ju matke uviedol naozaj ako dcéru. Za povolenie sobáša bratranca so sesternicou venovali bohatí snúbenci do kostolíčka nové obrazy krížovej cesty. Panímáma Lorencová sa radovala z toho, že to tak dopadlo a že sestrina dcérka je pani na statku, na ktorom by jej bol jej zosnulý manžel, zachvátený lakotou, nedoprial ani podiel. Podarilo sa jej sestrinej dcére nahradiť všetko, aj lásku matky. Jej vlastný syn sa za to dočkal šťastia po boku vernej, hodnej ženy, ktorú kedysi potešil v najväčšom žiali. Stará aj mladá pani Lorencová dodnes hovoria, že všetko sa stalo riadením Božím.