Lubor Vyskoč nie je autorom, ktorý by za každú cenu experimentoval a usiloval sa o niečo nové. Je si vedomý svojho básnického hlasu a drží sa ho, jeho poetika je pevnou stavbou, bezpečným priestorom. Vo svojich textoch na prvom mieste starostlivo mapuje svoj život a úvahy o ňom. Niektoré básne majú charakter denníkových zápisov alebo odkazom pre priateľov a blízkych – z jazyka lyrických obrazov niekedy vystúpi úplne civilná prosba, uistenie alebo konštatovanie. V dialógu s básnikovým jasne deklarovaným kresťanstvom obsahuje jeho poetika aj duchovný tón, ktorý evokuje klasickú ázijskú poéziu.