Záverečný diel voľnej "trilógie čakania" Antonia di Benedetta (1922-1986) je denníkom muža vstupujúceho do veku, v ktorom si jeho otec vzal život. V rovnakej dobe dostáva tento bezmenný hrdina v tlačovej kancelárii za úlohu spracovať tému samovraždy. Svoje čakanie na výročie otcovej smrti trávi skúmaním neobjasneného prípadu dvoch samovrahov, ktorých výrazy na posmrtných fotografiách vyžarujú nepochopiteľne znepokojivú slasť. Prihliadame pátranie po význame samovraždy, kde pátrajúci sám je jednou z možných obetí.

Zvláštna zmes rozprávačovej ľahostajnosti a ustavičného nepokoja sa vteľuje do prerývavého, lakonického, nemilosrdne oslobodeného jazyka, v ktorom sa banality podávajú rovnakým tónom ako rozhodujúce životné okamihy. Napriek všetkej snahe, pýtaniu, cez nazhromaždené znalosti nakoniec nezostáva nič iné, než čakať na deň, ktorý môže byť posledný.