Poetika Slavomíra Kudláčka (nar. 1954) sa v posledných rokoch zreteľne cibrí a prejavuje snahu o minimalizáciu vonkajších slovných efektov v prospech "priameho videnia" a oznamu. Jeho občasný príklon k dlhším básnickým skladbám korešponduje s určitou prozaizáciou a emocionálnym upokojením výrazu. V náznaku dochádza k pokusu o rehabilitáciu príbehového alebo mikropríbehového média poézie, ako ju cítila "rozprávaná" poézia v pôvodných formách a kultúrach. U Kudláčka to však neznamená suchú, bezkrvnú reč. Bez básnického ozvláštnenia výrazu by poézia bola samozrejme len nepresvedčivou informáciou. Kudláčkovi sa táto nadstavba nad "základmi žánru" darí, o čom svedčí nový súbor veršov Schôdzka v lome. Jeho ozvláštnenia nie sú svojvoľné alebo seba-zaujímavé, ale "vyplývajú z deja". Nachádzajú svoje opodstatnenie ako experiment života, nie ako obyčajná slovná ekvilibristika. Kudláček si je dobre vedomý, že poézia má v tomto ohľade svoje jemné zákonitosti a že nevyhnutné tajomstvo jej dodávajú práve peripetie objavov a strát. Kto a prečo teda zvoláva schôdzku v lome?