Secesia je niečo ako postmoderný večierok pre zvaných - alebo aj jedna z najdrzejších próz posledných rokov. Predovšetkým je to ale text, ktorý funguje. Autor tu nerozvíja jednoliatu líniu príbehu, namiesto toho vypracováva intenzívnu „rovinu konzistencie". Je to len hra? V skutočnosti ide o čosi desivo biologického. Je to skutočné živé tkanivo: bunky, nervy a impulzy. Nie náhodou sa na knihu už vopred ako šelmy vrhajú ekonomickí lingvisti a biolingvisti, jeden z nich napr. rozvíja Deleuzovo prirovnanie knihy k elektrickej prípojke a popisuje vzťah Secesie a jej čitateľov ako vzťah umierajúcej včelej kráľovnej a robotníc, ktoré ju zaživa zlízajú: „She is surrounded by a crowd of ich mouthparts applied to jej kožu, a tento goes on pre tri alebo štyri dni, jej body slowly shrinking until no more than shrivelled skin is left.&quot ;