Jiří Hůla bol českej kultúrnej verejnosti známy predovšetkým ako britký výtvarný kritik a duchovný otec Archívu výtvarného umenia, ktorý teraz hostí Centrum súčasného umenia Dox. Za pozornosť však stojí aj jeho vlastná tvorba, či už na poli výtvarného umenia alebo literatúry. Experimentálnej poézii aj tzv. "vizuálnym básňam" sa venoval dlhé roky; v posledných rokoch života si potom na dlhých prechádzkach, cyklistických prechádzkach a cestách do zahraničia začal zapisovať svojráznu haiku - z prísnej japonskej formy si pritom vzal predovšetkým ono preslávené formálne obmedzenie: haiku má čítať sedemnásť slabík. Do značnej miery však zostáva verný aj pôvodnému duchu haiku: dokáže zovretým spôsobom zachytiť utkvelý obraz, vyjadriť lapidárny dej či pohnutie mysle, a to všetko v troch kratučkých veršoch. Jeho haiku zostala za jeho života nevydaná; z pozostalosti ich teraz na vydanie pripravil autorov syn Martin Hůla v spolupráci s Tomášom Pácaltom. Kniha vychádza pri príležitosti nedožitých osemdesiatin Jiřího Hůly.