Názov debutnej zbierky Tomáša Tomáška vyznačuje dvojaký pohyb, dvojaký spôsob vzniku hornín, a to usadzovaním a vyvretím. Tento základný obraz – v jednej, druhej, či oboch zložkách pohybu – prestupuje komplementárne ako motivickou, tak štýlovou stránkou tejto poézie.

Deje (slovesá) sú tu na jednej strane substancializované ("v preosiatom svetle / zajakavý / vtáčí spev // na vrchole / osamelé miesto / modlitieb"), matéria slov tuhne. Na druhej strane získavajú výpovede na dynamickosti vyrážanými krátkymi, často jednoslovnými veršmi s apelatívnym obsahom, použitím paralelizmov a refrénov. Tak aj v motívoch: "zovretie hmôt povolí / [...] temnotami / kryštálmi počnú / rásť", ale inokedy "bez hlesu čnie / zelený krik // socha stromu". Povoľovanie (zmäkčovanie) kontra tuhnutia, antropomorfizácia kontra zneživotnenia - spoločným znakom týchto procesov je premena.

Tomáškov výrazový minimalizmus má meno jemnosť. Tá ich totiž domnievam so základom procesu, ktorý sa odohráva - ak budeme hovoriť o najčastejšej autorovej tematickej polohe - medzi pozorovacou schopnosťou pútnika česko-moravskou krajinou, utváranou ešte dodnes dominantne barokovou dobou, a medzi záznamom básne, ktorý odtlačok krajiny do duše premieňa na odtlačok duše do krajiny. V tejto jemnosti je tiež ukryté autorovo ja, iným spôsobom v básňach neprítomné, a teda ani nepostrehnuteľné.

Čadičový suk
dubina
vietor a hrabí

v preosiatom svetle
zajakavý
vtáčí spev

na vrchole
osamelé miesto
modlitieb

bez prístupových ciest

/ Ostružno /