Leblova poézia je poéziou zvuku, poéziou žonglujúcou s tónmi, s témbrom, poézie veršov natešených na blížiacu sa rým či asonanciu… Schopnosť rozvinúť podnet či pocit do zvukového ohňostroja necháva vítaný priestor pre formulovanie pocitov človeka, ktorý na život i svet okolo s patričnou dávkou odstupu, skepsa a irónia. Nejde však o žiadne veršovanie zahorklého zostarnutého muža. Sme stále vo svete znelosti a imaginácie, kde ale vládne vyváženosť. Slová sa ďalej ponáhľajú za ďalšími zvukovými efektmi, ale nesú význam, držia tvar i tému a preskúmavajú temné hlbiny. Namiesto žonglovania so slovami sa tu básnicky vyslovujú pocity a postoje, ktoré majú v sebe horkú vyrovnanosť, nostalgiu a hĺbku. Pred dávnymi rokmi vykútal Zdeněk Lebl Všekámošskú konferenciu. Sám so svojím darom neohrozenej improvizácie, ktorá rečovou silou presviedča, že všetko je tak, ako im to on hovorí, zorganizoval v neskoro normalizačnej šedi zlet niekoľkých desiatok básnikov, ktorí dokázali po dva dni vytvárať v Davli dionýsky karneval, v ktorom sa nezmyselné stávalo zmysluplným. (a niekedy aj naopak). A jeho improvizované recitácie boli tým hlavným klincom po celé tie dni. Odvtedy mi jeho hlas znie aj z básní, ktoré majú iba papierovú podobu. Verím však, že básne v tomto zväzku obsiahnuté a ktoré písal až v posledných rokoch, sú schopné hovoriť aj k tým, ktorí tento hlas nemajú v pamäti, ale vycítia ho z písmen, veršov a tvarov jednotlivých básní. Z doslova Petra A. Bielka