Prvé knižné vydanie súboru nájdeného v pozostalosti a tvoreného krátkymi textami: prózami, básňami v próze a úvahami. Ladislav Dvořák svoju literárnu tvorbu pre dospelých čitateľov od začiatku sedemdesiatych rokov priebežne komponoval do troch celkov, z ktorých vznikla básnická zbierka Hle teraz (tlačou v súbornom vydaní básní: Praha, Český spisovateľ 1994), poviedkový cyklus Šable meče (tlačou naposledy : Praha, Torst 1998) a konvolut krátkych úvah a prozaických záznamov Sentence (tlačou Revolver Revue č. 41/1999). Žiadny z týchto troch tematicky aj motivicky súvzťažných súborov nedospel do autorsky „definitívnej podoby“ a každý z nich zostal torzom vyvíjajúceho sa rozsiahlejšieho zámeru, ktorý prerušila autorova predčasná smrť. Táto skutočnosť sa však týka iba rozsahu jednotlivých celkov a ich usporiadania, nie jednotlivých básní, poviedok a záznamov v dochovaných verziách autorovej „poslednej ruky“. Dvořákov spisovateľský um, podoprený integritou životnej a tvorivej skúsenosti, sa totiž v tomto takmer triptychu uplatňuje naplno – um v zmysle verša Františka Halasa obracajúceho sa k Božene Nemcovej: „Vy vedeli ste vedieť nevedeť“, aj maximy, už sformuloval Ján Hanče: „Vedieť písať neznamená dať niečo lepšie alebo horšie dohromady, ale vedieť nesísť z cesty za každým profánnym hlasom. Znamená to teda predovšetkým byť schopný túto cestu tušiť. Znamená to, paradoxne vzaté, nevedieť vlastne veľa vecí, obávať sa profánnych schopností...“. V textoch každého z Dvořákových troch súborov sa nápadne prejavuje autorova orientácia k prelínaniu odlišných druhových či žánrových polôh, k prechádzaniu z jednej do inej, k prepojovaniu námetových a motivických súvislostí aj k výrazovej skratke, v ktorej sa pevne ukotvený, zemitý a stále oslobodený lyrizmus ústrojensky s dejovo-epickou drobnokresbou a úvahou, v strede ktorej stojí naliehavá starosť o človeka. Ladislav Dvořák v týchto rôznorodých textoch – charakteristických výrazovou ostrosťou, lapidárnosťou a skĺbením slobodnej, osobite nežnej veselej noty s trpkým sarkazmom – dosahuje zrelé syntézy zobrazovanej hmatateľnej skutočnosti, životného času (chronos), s realitou, ktorá zachytáva celkový pohľad na život, prijíma život z perspektív nadosobných a tiež plných nádeje a milosti (kairos). Ladislav DVOŘÁK (1. decembra 1920 v Krásněvsi pri Veľkom Meziříčí - 22. júna 1983 v Rokycanoch), básnik, prozaik. Roku 1943 zmaturoval na reálnom gymnáziu vo Veľkom Meziříčí. Od augusta toho istého roku do mája 1945 bol nútene pracovne nasadený v továrni Avia v Letňanoch pri Prahe. V máji 1945 sa aktívne zúčastnil pražského povstania na barikádach. Od roku 1945 študoval na Filozofickej fakulte UK bohemistiku a filozofiu, neskôr porovnávaciu literatúru. Keď onedlho po februárovom puči začali na vysokých školách prebiehať tzv. študijné previerky, ktoré v skutočnosti zisťovali lojalitu k novému režimu, odmietol sa ich zúčastniť a štúdium v dôsledku toho nedokončil. V rokoch 1949 – 1950 pracoval ako pomocný robotník v pražských podnikoch Motorlet a Posista. V júli 1949 krátko ukrýval pri sebe v byte v Bartolomejskej ulici celoštátne hľadaného básnika, prozaika a neskôr významného ekonóma Jána Tumlíra, ktorý utekal na Západ po úteku z pracovného tábora. Od konca januára 1950 získal zamestnanie sortimentára v antikvariáte podniku Orbis na Železnej ulici v Prahe. V novembri 1950 sa oženil s Věrou Batistovou, neskoršou významnou prekladateľkou z francúzštiny. V rokoch 1951, 1952 a 1955 sa im narodili deti Márie, Ladislav a Klára. V septembri 1951 nastúpil ako robotník v ČKD Dukla Karlín, po zaškolení na zámočníka odišiel do Červeného Letova Letňany, kde pracoval do roku 1956. V rokoch 1956–1966 bol zamestnaný ako technický úradník v Prahe v národnom podniku Potrubia, 1966–196 oddelenie vydavateľstva Orbis, 1968–1969 redaktor vydavateľstva Horizont. V rokoch 1970 – 1977 pracoval ako knihovník, samostatný pracovník a neskôr odborný pracovník Slovanskej knižnice v Prahe. Po podpise Charty 77 bol z knižnice vo februári 1977 prepustený. V rokoch 1977–1978 bol zamestnaný ako strojársky robotník v továrni Ergon a potom až do odchodu do penzie v roku 1982 ako tlačiarenský korektor. – Básne publikoval v knihách Kterési noci (súkromná tlač 1952), Kainov útek (Československý spisovateľ 1958), Vynášanie smrti (ČS 1965), Obrys bolesti (Mladý front 1966), Srdeň (ČS 1999) Súborne vyšli samizdatovo vo zväzku Dielo I. Básne (1984, ed. Ján Lopatka a Věra Dvořáková) a tlačou Kainov útek – Vynášanie smrti – Obras bolesti – Srdeň – Hľa teraz (Český spisovateľ 1994). Výbor s názvom Stromy usporiadala Věra Dvořáková (BBart 2004). - Poviedky boli uverejnené vo zväzkoch Ledňáček neodlieta (Ľudová demokracia 1962), Neľudský kôň (ČS 1966) a Šable meča (Edícia Expedícia 1983, Rozhovory 1986), ktorý vznikol spojením a rozšírením súborov Ako skákať panáka (E9 Edícia Petlice 1979, 1980). Súborne vyšli poviedkové knihy v samizdatovom zväzku Dielo II. Prózy (1984, ed. Ján Lopatka a Věra Dvořáková) a tlačou, rozšírené o poviedky nezaradené do kníh a výber fragmentov z pozostalosti, s názvom Ako hromady pobitých vtákov (Torst 1998, ed. R. Krumphanzl). Zväzok Sentence (Revolver Revue č. 41/1999, Triáda 2020) obsahuje denníkové záznamy a úvahy. – L. Dvořák je autorom knižiek pre deti: Barunčina babička (SNDK 1958), Z modrej kanvičky prší na Žofín (SNDK 1962), Kam chodí slnko spať (SNDK 1963), Ako sa hrajú otcovia (SNDK 1964), výbor z predchádzajúcich štyroch detských knih (samizdať 1978).