Lyricko-epická kompozícia, v ktorej sa strieda báseň s básnickou prózou, dialóg s monológom, sny a ilúzie s tvrdou skutočnosťou, je autorským debutom prekladateľky z bengálčiny a angličtiny, v súčasnosti vysokoškolskej pedagogičky pôsobiacej okrem iného v odbore rodových štúdií. Skleník je metaforou často skleníkovo pestovanej a vtúžene ideálnej lásky, miestom, do ktorého sa milujúca bytosť uzatvára pred svetom ako sa Romeo a Júlia ukryli pred rodovou nenávisťou do veže svojho citu. Súčasne je táto kompozícia vyjadrením zložitej polarity mužského a ženského sveta, ale aj návratom do takmer detskej snivosti o láske takej, aká by mala byť. Autorka tému milostného citu a sebavyjadrenia mytizuje a na druhej strane vzďaľuje od akéhokoľvek glorifikovania. Jej texty sú predchnuté humorom aj sebairóniou.