Stöhrova štvrtá zbierka - básne civilné, nenútené, a napriek tomu tiež okúzlené, melancholické a ironicky hravé. Stesk a smiech. Pocity, ktoré zažívame, keď sa končí nedeľa, odchádza púť, skrátka „je po sezóne“. Stöhr dokáže na malej ploche ľahko a prirodzene načrtnúť lhotákovské zátišie: „zapraská ticho v kýle lode večera / nad kurty vybuchne mier a tiene / zvonica tovární / strojovne kostolov / chodník ohrada stoka a margaréty“. S ľahko ironizovanou nostalgiou spomína na detstvo, opatrne (aby snáď lyrika neznela príliš lyricky), no o to uveriteľnejšie a presvedčivejšie skladá hold svojim najbližším. Ako by sa tu odohrával súboj medzi zisteným vnímaním na jednej strane a wernischovskonezvalovskou hravosťou, ku ktorej patrí istý odstup, na strane druhej. Koľko možno priznať prostého okúzlenia a citu, koľko sčítanosti a kedy sa treba na to všetko pozrieť zvonku, neuveriť tomu, pousmiať sa, svoje „nálezy“ zhodiť? Súboj dopadá zriedkavo nerozhodne; akokoľvek sa jednotlivé texty líšia svojou atmosférou aj obraznosťou, výsledkom je súdržný a pôsobivý súbor.