Pozerať sa na veci cez ich priesvitné obaly. Tá neviditeľná vrstva, ktorá nás dokonale izoluje, je niekedy natoľko bezútešná, že ju treba nejako porušiť, poškodiť. Tieto texty sa pokúšajú o zbúranie múrov - niekedy ide o tvrdohlavé vnútorné monológy, ktoré ako zaklínadlo kolujú telom a uzatvárajú človeka do klietky samoty, inokedy je to dialóg s niekým, kto nechce počúvať, alebo hovorí inou rečou. Texty prechádza tá zvláštna strnulosť ľudí, ktorí sa zasekli na pár minút na refýži, náhle niečo prezreli, aby ich ale hneď v nasledujúcom okamihu odniesla električka do stereotypu ich života. Ale dôležitý je práve ten moment spomalenia, poodhrnutia obalu. Priestor balkónov, bytov, komôr, stiesnenosť pod ľadom, kde náhodne stretávame niečo zasuté, minulé, niečo, čo znovu klaustrofobicky ožíva na stenách, niečo, čo už sme v nánosoch všednosti skoro zabudnú ... EVA KOŠINSKÁ (* 10. 8. 1983) Žije v Prahe. Študuje český jazyk a literatúru a komparatistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej. Básne publikovala v časopisoch Dobrá adresa, Totem, ďalej v Antológii českej poézie II. 1986-2006 (dybbuk 2007) a zborníka z česko-francúzskeho festivalu poézie Poésies de Paris à Prague/ Poézia medzi Prahou a Parížom (Avant-post/Boulvart 2007).