Sú básnické zbierky, ktoré Vás zavedú do cudzokrajných zemepás, kde nevyslovené dobrodružstvá strapatia hrdinčiny tmavé vlasy. A sú také, pri ktorých čítaní máte pocit, akoby ste neopustili ľahko nepravidelnú, ale o to malebnejší náves pokojného mestečka. Pričom oných dobrodružstiev môžete na ploche od rohu k rohu zažiť úplne rovnako ako na potulkách šírym svetom. A práve taká je nová zbierka Jaromíra Matouška. Oproti jeho poetickej prvotine Jej život (2011) je formálne i výrazovo značne umeranejší. Akoby básnik, nasýtený cestovaním po slovných výbojoch, spočinul podľa vzoru Rožmberkov vo svojej milovanej Bechyni. Tým priniesla toto čarovné sídlo venom Anna z Hradca a po švamberskom intermezze ho zakúpil Petr Vok, aby ho – s bolesťou v srdci – po iba dvadsaťsedem rokoch nútene odpredal. Náš autor na opustenie tohto magického miesta našťastie nútený nie je a snáď práve ono mu prinieslo (rovnako ako poslednému rožmberskému vladárovi) upokojenie, vďaka ktorému vie na malej ploche vykresliť ľudský príbeh v celej jeho nahote i ošatenia. Hlavnou inšpirátorkou aj obyvateľkou domov na našom námestíčku je arci stále žena, bytosť tajomná i čitateľná, vábivá aj (pohriechu občas) nevábna, k (vlastným) slzám zložitá aj zmyselne jednoduchá. Kĺže hladko i bolestne do srdca básnika (o ostatných ústrojenstvách hovorí skôr predstavivosť ako slová, pretože je mužom nielen vášnivým, ale aj galantne diskrétnym). V starom koloniáli sa pýri dievča, ktoré sa o dekády neskôr stane autorovou babičkou, vo vedľajšom vchode nájdeme slečnu vyhľadávajúcu autorovu starostlivosť terapeuta, ešte ďalej býva bábika, ktorá si odstrihla vrkoč v zármutku nad nešťastným skonom snúbenca na vojne. nakukuje básnik, jediný, ktorému je voyeurstvo nielen dovolené, ale dokonca prikázané. Lebo aj vďaka tomu sa môžete vydať na cestu po obvode poetického námestíčka v šľapajach muža, ktorý vie a vidí, lebo sa neponáhľa.