"Svet je vždy taký, aký ho urobí žena."

Nemecký inžinier Strasser prichádza do odľahlých končín severnej Argentíny. Má tu riadiť stavbu mosta, ktorý spojí dve miesta, nikto však dosť dobre nevie aké. So svojou ženou Hilde, ktorá ho sprevádza, obaja utekajú z Európy zmietanej vojnou ničiaci svet, prinajmenšom ten, ktorý poznali. Ale tam, v onej zvláštnej krajine, uprostred tepla a neustáleho dažďa, medzi domorodcami, ktorým nerozumejú a ktorými opovrhujú, sa stretávajú s tým, čomu zrejme chceli uniknúť zo všetkého najviac: so spomienkami. A s myšlienkami na to, čo sa už nedá vrátiť späť. Hilde sa upína k zmyselnej túžbe a ceste ak premýšľaniu nad sebou sama a svojím životom, zatiaľ čo Strasser dáva priechod svojim násilníckym chúťkam, ktoré v ňom dovtedy driemali. Potom je tu Janos, Strasserov maďarský pomocník, pohybujúci sa v tesnej Hildeine blízkosti, ktorý do ich trojuholníka vnáša napätie, ktoré by mohlo nadobro skoncovať s ich životmi, alebo ich naopak obdariť hľadaným zmyslom.

"Aký je rozdiel medzi celým životom a jedným okamihom? V istom období nášho života si myslíme, že neexistujú iné medze než tie, ktoré si sami určíme. Nakoniec však pochopíme, že všetko sa môže udiať z ničoho nič a raz a navždy na nástupišti železničnej stanice medzi odchodom jedného a príchodom druhého vlaku, alebo za súmraku, v hostinci jednej zapadnutej a zaprášenej dedine."

V snovej, takmer epickej atmosfére, ktorá do deja vstupuje ako ďalšia postava, nám Tizón s jemným, vycibreným lyrizmom príznačným pre jeho prózu odhaľuje nejasné tušenie: že túžba je látkou, z ktorej je utkané ticho, opustenosť a samota. "Všetko sa stalo neznesiteľným, okrem túžby žiť."