Stretnúť miesta ako jeleňa na cestách je vzácne, ale ak sa to podarí, otvorí sa nám jemný svet. Ako chodec-básnik ide, ožíva pred ním sama krajina aj krajina spomienok. Vyjaví v drobnokresbe, a napriek tomu jasným básnickým gestom, že je dôležité sa zastaviť, aby sme čosi dohľadali, a než sa vydáme ďalej, pochopili zmysel svojho spočinutia. Je to kniha o putovaní - do seba, s rozhliadaním sa a pamätaním. Chodec je stále na ceste. Ak má toto byť metafora celého opusu, potom hovorí predovšetkým o "pochopení" krajiny, seba i druhých v nej. Je to zbierka momentiek a výjavov, ktoré už často zarástli trávou, a chodec k nim musí zísť z cesty. V konečnom dôsledku je to kniha pozorovateľa, ktorý nám otvára fascinujúce scenérie Jizerských hôr i krásu ľudských príbehov, života zvierat a tiež tráv.