Roman Telerovský v zbierke Šupinami a umelým chrupom, v ktorej sumarizuje básnické texty z rokov 2014-2021, opäť rozvíja svoj nezameniteľný a osobitý pohľad nielen na okolitý svet, jeho vnímanie, ale predovšetkým necháva v rôznych polohách rozoznievať vlastnú subjektivitu, rovnako ako tie najvnútornejšie motívy , obsesia aj neprepočuteľné samohovory a podozrivé tápanie, akési ohľadávanie skutočnosti plnej netušených zlomov, teda tie polohy, ktoré sú charakteristické pre každú skutočnú poéziu.
Telerovského básňami úplne zákonite prestupuje aj pohľad v českej poézii trochu nezvyčajný, v ktorom autor nezapiera, miestami naopak nepriamo pripomína, svoju psychoanalytickú skúsenosť. Nekladie si pritom ambície vyjadriť sumu možného, ale skôr sa usiluje svoju vlastnú existenciu skrížiť so slovami, s ich asociovanými význammi, sprítomniť to, čo možno malo zostať skryté, zmapovať, kde sa skutočne nachádza.
K tým najpozoruhodnejším polohám zbierky patria najmä básne, v ktorých sa každodenná situácia premení na udalosť a je celkom ľahostajné, či na banálnu, uhrančivú, znepokojujúcu, lebo predovšetkým zostáva akúsi dôvernou správou, ktorá trhá obvyklé putá každodenného vnímania okolitého sveta. Niektoré básne sú pritom zredukované až na samú takmer ohlodanú kosť skutočnosti bez toho, aby prestali prebúdzať náš streh konkrétnosťou, zvláštnym humorom, ale aj akúsi až potrhnutú priezračnosťou.
Ján Gabriel