V našom prvom ročníku kadetky bolo asi desať Čechov, dvaja Poliaci, dvaja Chorváti, jeden Talian, ktorý o sebe tvrdil, že je Rakúšan – jeho otec bol súdnou radou v Terste, a asi tridsať Maďarov. Ostatní boli Nemci. V našich radoch sme mali jedného grófa (Schweinitz), jedného baróna a niekoľko titulov ven. Zo strany dôstojníkov bola voči všetkým dodržiavaná úplná objektivita, menej tomu tak už bolo v našich vlastných radoch. V prvom ročníku dávali zvlášť Viedenáci nám Čechom hocikedy pociťovať nejakou strašnou poznámkou svoju štátnu nadradenosť. Niekedy padla aj veľmi príkra nadávka, ako napr. „Du mit Povideln gesalbter böhmischer Wenzel“, čo je toľko ako „lekvár pomazaný český Vendo“. Keby sme sa na podobné invektívy sťažovali, malo by to pre nadávajúceho kruté následky, ale k srdečnosti prostredia by to neprispelo, a preto sa podobné príhody vyrovnávali spočiatku päsťami, a neskôr, keď sme trochu pokročili v šerme, šabľami. Ale takýchto prípadov s postupom času ubúdalo, lebo sme sa stále viac a viac stmeľovali v jeden pevný, kamarátstvom presýtený kolektív. Putá kamarátstva boli také pevné, že sme si pred vymustrovaním sľubovali – a politická situácia v roku 1917 nerobila podobné úvahy nijako fantastickými –, že keby sme sa niekedy v budúcnosti stretli ako velitelia dvoch proti sebe stojacich front, tak skôr ako by sme si začali ubližovať, stretli by sme sa osobne a pokúsili sa o rozumnú dohodu. Tu bola idea kamarátstva postavená nad ideou monarchie i národnosti. A ani sme netušili, ako sme sa tejto možnosti približovali.