V súhrne prináša zbierka výpoveď o tom, ako môže vyzerať duchovný vývoj človeka „západu“, ktorý sa nevyčleňuje zo spoločnosti a usiluje sa o duchovnú realizáciu. V rade textov sa tak objavujú myšlienky pominuteľnosti, smrti, prírody, otcovstva či práve mystické skúsenosti. Do tohto smerovania sa do značnej miery premieta duchovný odkaz fotografa a "patriarchu českého budhizmu" Františka Drtikola, ku ktorého nasledovníkom autor patrí.

Len tlmočiť, citovať, len výrez letokruhu zo stromu života, len jedno zrkadlo, črep, ktorý sa snaží odrážať lúče slnka a to aj s tieňmi, ktoré do neho padajú cestou. (z básne Veci)

Michal Štěpánek /1984/ si vymedzil tematické podložie tejto svojej prvotiny už v pointe čelnej básne zbierky: "…chcel by som spoznať boha. Silu, ktorá to tu riadi…, ale ako sa s ním porozprávam, keď sa nedohovorím ani sám so sebou…" Filozoficky teda môžeme kompozíciu jednotlivých textov "Svitania" a radenia ich oddielov (autor ich predkladá vo vzostupnej datácii) definovať ako dokladovú ilustráciu jedného ontologického procesu - vedome motivované prerastanie mnohotvárnym "súcnom" v pocitovo rozjatrenej duchovnej i zmyslovej percepcii. Spodný úvahový prúd väčšiny básní vedie teda tokom dôverného vnútorného dialógu, pričom básnikovo alter ego je zástupne stotožnené s čitateľom, ktorému sa toto všetko predkladá vo forme práve sa odbývajúcej psychickej alebo fyzickej udalosti, ktorú nemožno ponechať bez povšimnutia.
Použité z doslovu Mirka Kováříka