Pražská výtvarníčka a "pokušiteľka písania" Dagmar Urbánková (nar. 1972) vo svojej novej zbierke básní a krátkych próz opäť využíva všetky zbrane svojej poetiky vychádzajúcej z autorkinej mimoriadnej schopnosti pozorovať, ale aj vciťovať sa a rozumieť. Všedných hrdinov nenecháva postávať za dverami svojho sveta, ale s dôverou ich pozýva k sebe a sama sa necháva prekvapovať tým, čo sa stane, keď jemnými ťahmi načrtne čriepok z ich osudu. Niekedy je výsledok takejto literárnej drobnokresby láskavý až dojemný, inokedy trochu ironický, ale nikdy karikujúci. Autorka venuje pozornosť aj svojmu rodnému kraju, ale jej pohľad nie je folkloristicky pietny. S cestami medzi metropolou a rodným Valašskom súvisí aj pozoruhodný oddiel knihy "Vlaky českých dráh". Lebo k čomu je poézia, ktorá nepozná svojich „domov“?