Výbor z diela Jaromíra Urbana nereprezentuje iba samotného autora, ale osobitú poetiku pražských, respektíve severočeských umelcov-solitérov narodených v 40. rokoch, ktorí sa podieľali na undergroundovom hnutí; mnohí z nich ako Jaromír Urban boli signatármi Charty 77, čo zničilo ich profesijný a rodinný život, a hoci sami umelecky tvorili, nie vždy chceli svoju vlastnú tvorbu vydávať. Básniková poetika je založená predovšetkým na vnímaní prchavosti času, striedaní ročných období, v neskorej tvorbe sa paradoxne objavujú milostné motívy, ale aj odkazy na starnutie (Alzheimerova choroba, milostný list Ulrice von Levetzow), ktoré sú podané s jemným sarkastickým humorom.
Iným paradoxom Urbanovej poézie sa javí jej vývoj. Od hrubínovskej nostalgie svojej mladosti Urban, básnik nesústavný, dospieva k obrazom plným živelnosti – nebojím sa povedať živelnosti svojho starnutia. V poézii, denníkových záznamoch a poviedkach Jaromíra Urbana nie je iba živé a stále čítavé uvažovanie človeka svojej doby, odraz človeka, ktorý nerezignoval, ale nezúčastnil sa, dôležité pre jeho videnie sveta je neustála nádej a skrytá irónia.