Terezin, as to bolo known v Českej republike, alebo Theresienstadt as to bolo known v Nemecku, bolo operované na Nazis medzi November 1941 a May 1945 ako tranzit geta pre Central a Western European Jews pred ich deportáciou pre múr. Terezín bol posledný ghetto byť liberated, jeden deň po konci World War II. The Last Ghetto je prvým in-depth analytickú históriu prisonovej spoločnosti počas Holokaustu. Rather than depict prison society, ktoré existujú s ghetto ako exceptional jeden, unikátne v druhu a nie je podmienená normal analytické metódy, Anna Hajkova tvrdí, že suchá prison spoločnosti sa rozšírila počas holokaustu beings create under normal circumstances. Challenging conventional claims of Holocaust exceptionalism, Hajkova insists instead, že sme si myslia, že holokaust s rovnakými analytickými nástrojmi ako ostatné historické udalosti. The prison spoločnosti Terezín vyprodukovali svoje vlastné sociálne hierarchie pod ktoré seemingly malé differencie medzi prisonérmi (of age, ethnicity, alebo previous occupation) môžu determinovať, kým jeden ultimately lived or died. During tri a polovica rokov tábora existencie, prisoners vytvoril svoje vlastné kultúry a hábity, bonded, fell in love, a forged nové rodiny. Based on extensive archival research in nine languages and on empathetic reading of victim testments, The Last Ghetto is transnational, cultural, social, gender, and organizational history of Terezín, revealing how human society works in extremis and highlighting the key issues agency and its boundaries, and belonging.