Ryl som potom zľava doprava, akoby som písal. Zdeněk Volf píše, ako by ryl - vyrastený do krajiny, do času, do pamäti, ktorá sprítomňuje našich mŕtvych, konfrontuje nás so sebou samými kedysi, v inom svetle, s inými nádejami, postulátmi, snami. Dôverný kontakt so zemou, doslovne aj obrazne. Topánky a paznechty. Ale aj obrazy priateľov, rozhovory, začuté, prečítané slová, miesta: Ty vieš predsa, čo pre verš môže znamenať miesto, ako vtedy pre to, čo bolo na počiatku… slovo. Svedkovia, prostredníci. Básne rôzne dĺžky, rôznych východísk mieriace sústredene k podstatnému: k inak neoznámiteľnému, neopakovateľnému, neopomenuteľnému. K miestu, kde prechádzajú vetvy v neba, nebo vo vetve ako nádych vo výdych…