Poľský básnik ANDRZEJ SULIMA-SURYN (1952-1998) patrí k osobnostiam, pre ktoré je poézia životným postojom a písanie záznamom duchovnej cesty, nie literatúrou. Dušou filozof, povolaním tulák a hosť. Jeho prirodzenosť mu neumožňovala vstúpiť do kruhov oficiálnej literatúry, dbať o publikovanie a šírenie svojich textov. Dielo napriek tomu nezaniklo, meno a osobnosť autora nie sú zabudnuté. V kontexte poľskej literatúry je považovaný, bez vlastného vedomého smerovania, za svojbytného pokračovateľa odkazu Edwarda Stachury, priznávaným básnickým vzorom bol Czesław Miłosz.
Surynove texty sú výrazom márnosti, nekonečnej krásy i smiešnosti života, snahy o nastolenie súladu cesty askézy so zmyslovosťou a zmyselnosťou. Formálnou inšpiráciou je jednoduchosť východných poetických foriem, životnými zdrojmi ideálmi kresťanstva, budhizmu a taoizmu, myšlienkovým východiskom úvahy a závery CG Junga, GI Gurdžijeva, T. Mertona, R. Steinera, A. de Mella. Protiváhou týchto inspiračných zdrojov a rysom, ktorý zo Surynovej tvorby robí celkom osobitú výpoveď nespojenú so žiadnym náboženským alebo filozofickým systémom, je jeho zmyl pre humor, obľuba žartov v podobe slovných hračiek, ironický odstup od veľkej filozofie i seba samého.
Texty do tejto knihy boli vyberané so zámerom vytvoriť portrét neobyčajného človeka. Aby bol čo najživší, básnikova tvorba je rámovaná textami jeho blízkych a priateľov snažiacich sa slovami zachytiť nezachytiteľnú charizmu jeho osobnosti.