Henri Michaux (1899-1984) je jedným z najväčších básnikov dvadsiateho storočia. Jeho poézia je tvrdá, niekedy až krutá. Michauxove texty sú akoby vyryté do stromu, do vyschnutej pôdy, do kameňa. Zároveň je však Henri Michaux úžasne vnímavý ku každému šumu, k hučaniu mora, vetra, k zašusteniu krídiel vtáka v lete, k chvejúcim sa listom stromu. Surové záznamy, akoby v stave zrodu, škvrny slov, trsy slov, kryštály neologizmov, neartikulované výkriky, milostné vzdychy, zariekavanie, kliatby, litanie. Sme tu očitými svedkami rozbíjania mýtov, dávnych rituálov, drvenia reči, svedkami novo vznikajúcej kozmogónie. Nielen Michauxove verše a texty v próze, ale aj jeho kresby tušia, akvarely či vlastné kaligrafie, ktorými sa pokúsil preniknúť za reč, tam, kde slová nestačia, to všetko je doslova nabité energiou výbuchu sopky či supernovy. Michaux sa snaží preniknúť na samu medzu vedomia, k "tajomstvu čistej existencie". S presnosťou laserového lúča popisuje vnem po vneme, preskúmava nové, netušené priestory, odkrýva nové, dnes už zahlušené schopnosti človeka.

Michauxova poézia je jedným z najdôležitejších, a zároveň najpodstatnejších pokusov európskej poézie dvadsiateho storočia o iné vnímanie, cítenie a myslenie, o ich premenu, o premenu tých najzákladnejších skúseností, o "odkrývaní neznáma", ako to pre poéziu záväzne postuloval už Arthur Rimba.