Román Útek patrí k základným dielam českej väzenskej prózy. Teraz vychádza prvýkrát v necenzurovanej podobe, doplnený o štúdie, ktoré približujú Hejdovu väzenskú skúsenosť a rozoberajú román v jeho historických a literárnych súvislostiach.

Jiří Hejda, v procese s Miladou Horákovou odsúdený na doživotie, rozpráva vo svojej knihe o úteku dvoch väzňov, Blažka a Franty, z jednej z najťažších a najviac strážených väzníc komunistického Československa, z Leopoldova. A práve z rozhovorov týchto dvoch mužov, či z ich ohliadnutia, postupne skladáme obraz väzenského života päťdesiatych rokov: výsluchové metódy, prevoz väzňov zájazdovými autobusmi, strata pojmu času a nemenný rytmus ubiehajúcich dní, stereotyp a jasný poriadok väzenia životné podmienky, hlad, unavujúca práca, prežívanie v samotkách, tresty v korekciách, trýzeň návštev, ale aj túžba po poznaní za mrežami, kultúrne vyžitie, väzenský humor či vzájomná spolupatričnosť a rýdzi priateľstvo, „aké človek nájde len v krimináli, kde sa ľudia pri dlhom pobyte vyzlečú do naha aj duševne".

V rôznych väzniciach komunistického Československa strávil Jiří Hejda 12 rokov. Pri písaní svojho románu vychádzal z vlastných skúseností, ale predovšetkým z rozprávania svojho spoluväzňa, ktorému sa podarilo z Leopoldova utiecť. Knihu začal písať v roku 1966 najmä ako dobové svedectvo, ktoré sa má uchovať pre budúce generácie, o možnosti jej vydania však mohol uvažovať až v čase uvoľnenia politických pomerov, v roku 1968. Útek nakoniec vyšiel až v novembri 1969, a to v cenzurovanej podobe , napriek tomu bol vzápätí z predajných pultov stiahnutý.

Útek teraz, po viac ako päťdesiatich rokoch, vychádza v rekonštruovanej, necenzurovanej podobe, doplnený o štúdie literárnych historičiek špecializovaných na väzenstvo a väzenskú literatúru, Petry Loučovej a Kláry Pinerovej.