Milostné básne Kristiny Laníkovej (1988) sa utvárajú ako zhluky slov, tiel a vzťahov vo voľnom priestore. Ich forma je výsledkom mnohonásobného preskupovania. Identity tu vyvstávajú ako dočasné pozície v kŕdli av transparentnom prostredí ľahko podliehajú redukcii. Od subjektov sa pritom oddeľujú - podobne ako vonkajšie skelety podmorských živočíchov alebo biele šupky po odparenej slanej vode - osobné zámená. Za takejto situácie sa milované telá podobajú slovám v básni. Aj preto, že sa nakoniec dajú nahradiť inými telami a inými slovami.